Netráp sa kvôli ľuďom, ktorým nestojíš za jediný úsmev, či pohladenie.

3. Kapitola

21. srpna 2008 v 12:41 | Ginny |  S bolesťou prichádza zmena
Pridávam sem tretiu kapitolu a musís uznať, že mi je fakt ľúto ako ste si novú poviedku obľúbili. No čo už...asi s tým nič nepravím. Pekné čítanie.

Žiť je niekedy ťažké

Ľudia mi mnohokrát vravia, že je život to najkrajšie, čo ich postretlo. Vraj so sebou prináša radosť, úspech, priateľov i lásku. Mne priniesol iba smútok, nešťastie, výsmech, sklamanie a opovrhovanie. Prečo ten optimizmus? Proste som sa opäť pokúšala tváriť, že žijem usporiadane a bez problémov. Dopadlo to ešte horšie ako som čakala. Pripomenulo mi to fakty. Som neschopná, škaredá, nemám šťastie, priateľov ani skutočnú lásku. Možno Vám už došlo, že sa mi niečo muselo stať, inak by som asi sotva klesla na úroveň sebaľútosti. Ale ak Vás to nezaujíma...radšej to nečítajte, lebo ja to aj tak napíšem.
Na začiatku príbehu je vždy niečo, čo ovplyvní zvyšok deja a tak je to aj v mojom príbehu. Začalo to mojou novou spolubývajúcou Kirsten Mallenovou. Prestúpila k nám na začiatku školského roka a už vtedy som vedela, že to nie je žiadna husička, ktorá sa snaží zbaliť každého chalana, robí všetkým napriek a opovrhuje ostatnými. Práve naopak. Je to neskutočne milé a pekné dievča. Hneď sme sa s ňou s Lily skamarátili.
Od začiatku školského roka ubehli tri mesiace a pomaly sa blížia Vianoce. Za tú dobu sa z Lil a Kirsten stali nerozlučné kamarátky. Stále spolu niečo vymýšľajú a verte, či neverte, z Lily už nie je taká vzorná študentka ako bola. Túla sa po nociach, flirtuje s chalanmi, nevymešká ani jeden večierok a celkom dobre vychádza so záškodníkmi. A čo ja? Večne počúvam o ich výstrelkoch a o tom akí zlatí chalani študujú na našej škole.
Zo začiatku mi tá Lilina zmena nevadila, no postupom času sa cítim viac a viac sama. Nikomu som to nehovorila a pokúšala som sa tváriť šťastne, teda aspoň pred Kirst a Lily. Ostatní by si to aj tak nevšimli. No už je tomu koniec...už ďalej nevládzem. Lily bola jediný svetlý bod, ktorý ma udržiaval na ceste životom. Teraz pre ňu nie som viac ako spolubývajúca.
Hups. Niekto sa mi tu už hodnú chvíľu prihovára a ja sa stále rozprávam sama so sebou. Asi by som mala zistiť kto to je a čo chce.
Zdvihla som pohľad od knižky, ktorú som údajne čítala a pozrela na narušiteľa mojich myšlienok. ,,Čo chceš?´´ Asi to bolo trochu tvrdé. Veď mi nič nespravil. Ach jaj....to tá zlá nálada.
,,Asi vyrušujem.´´ Prehovoril a chcel odísť.
,,Nie. Nechcela som byť taká hnusná. Prepáč.´´ Pokúšala som sa zachrániť aspoň niečo.
,,To je v pohode.´´ Mávol rukou a usmial sa. On sa na mňa usmial dopekla! Môj spolužiak!
A ešte k tomu aj člen záškodníckej skupiny. To bude nejaká pasca.
,,Čo si to teda chcel?´´ Zvedavo som naňho pozrela spoza zelených rámov mojich okuliarov.
,,Vieš....ty si v čarovaní dobrá....´´ No jasné....zabudla som spomenúť, že ma volajú aj bifla. ,,...nepomohla by si nám s jedným kúzlom? Prosím.´´ Z vypleštenými očami som pozorovala Remusa Lupina ako prosí o doučovanie.
,,Tým Vám myslíš koho?´´
,,No...mňa, Siriusa a Jamesa.´´ Hovoril nesmelo a s psím pohľadom.
,,No dobre....´´ Zdvihla som sa a zamierila k skupinke sediacej pri kozube. ,,Tak s čím potrebujete pomôcť?´´ Spýtala som sa.
,,Remus! Nemohol si zohnať niekoho kto vyzerá ako človek?´´ Ozval sa zhrozene Black a spolu s Potterom sa začali smiať. Len som prevrátila oči a jeho poznámku prešla bez povšimnutia.
,,S levitačným kúzlom.´´ Odpovedal rýchlo Rem, akoby sa bál, že sa otočím a odídem.
,,Na tom nie je žiadna veda.´´ Usmiala som sa.
,,Lenže ani jeden z nás nie je napodobenina ohavného dievčaťa bez priateľov, ktorá sedí celé dni medzi knihami.´´ Argumentoval Black, pričom nechal vzlietnuť pár kníh. Vtedy som už jasne vedela o čo ide. Nepotrebovali pomôcť. Chceli sa len zabaviť a niekoho pourážať a zraniť. 1:0 pre nich. Jeho slová ma zožierali. Nikdy mi nevadilo ako vyzerám, no to o priateľoch bolo aj na moju pokojnú povahu veľa.
Otočila som sa na odchod a za mnou stál Remus. Tváril sa previnilo, no to ma neobmäkčilo. ,,Vďaka.´´ Precedila som pomedzi zuby a vybehla z klubovne. Bolo už po večierke, ale mne to bolo jedno. Neuvedomovala som si kam bežím. Nevnímala som ani schody, po ktorých som zbehla a ani chlad, ktorý ma opantal, keď som vybehla na školské pozemky. Podvedome som bežala k Zakázanému lesu. Lákal ma strach, ktorý z neho vychádzal. Čím ďalej som bežala, tým menej svetla tam dokázalo cez hustnúce stromy preniknúť. Pravá noha sa mi zamotala do akého si kríku a ja som išla k zemi.
Ležala som v mrviacom sa klbku a z očí mi vytekali prúdy sĺz. Viem, že som tam ležala ešte dlho, až kým som nezačula približujúci sa zvuk kopýt a neupadla do bezvedomia.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Bol/a si tu?

KLIK

Komentáře

1 Andy Andy | Web | 21. srpna 2008 v 14:51 | Reagovat

Super kapča :) Plosím ďalšiu! O:) /dopekla ja viem, že sa vkuse opakujem ale taq čo mám iné napísať, keď je to pravda? :D /

2 MilushQa MilushQa | E-mail | Web | 21. srpna 2008 v 15:56 | Reagovat

o.O hí! kkti! bila bych! vrrr! hajzlíci! s motorovou pílou na nich! vuááá!

*minúta ticha...dva....tri...ok, koniec cikpauzy*

kokoooos! pokračkoooo! xD

3 Arya141 *Lady Fantasy* tvoj vraždiaci anjel XD Arya141 *Lady Fantasy* tvoj vraždiaci anjel XD | Web | 22. srpna 2008 v 19:07 | Reagovat

kks! rychlo pokrackoooooooo! ja cem vedeit co v tom zakazanom lese...hned! uzasna kapca :D

4 passia passia | Web | 25. srpna 2008 v 13:28 | Reagovat

chuda normalne som mala slzy v ociach inak nespriatelime?

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.